Cor ad cor loquitur/Srdce hovorí k srdcu
(bl. J. H. Newman)
(bl. J. H. Newman)
Duchovný koncert na podporu Oratória
Sviatok Božského Srdca Ježišovho, 15. júna 2012
Farský kostol svätého Mikuláša v Senci
Cor
ad cor loquitur. Srdce sa prihovára srdcu. Tieto slová sme vybrali ako názov
dnešného duchovného koncertu, ktorým chceme dnes večer obohatiť dnešný sviatok
Božského Srdca Ježišovho. Sú to slová, ktoré si bl. Kardinál John Henry Newman
vybral za svoje motto po tom, čo ho pápež Lev XIII. vymenoval za kardinála. John
Henry Newman, najprv vynikajúci anglikánsky kazateľ na slávnom Oxforde, neskôr
katolícky kňaz, zakladateľ Oratória svätého Filipa Neriho v Birminghame, v roku
2010 blahorečený pápežom Benediktom XVI., sa stretol s týmito slovami v spisoch
svätého Františka Saleského, zakladateľa Oratória v Savojsku. Tieto slová dobre
vyjadrujú oratoriánsku charizmu, ktorú nástupca svätého Filipa Neriho, kardinál
Francesco Maria Tarugi zhrnul takto: “Úlohou nášho inštitútu je hovoriť k
srdcu.”
Cor ad
cor loquitur. Srdce
sa prihovára srdcu. V prítomnosti vzácnych relikvií blahoslaveného J. H.
Newmana dnes večer chceme vytvoriť atmosféru onoho “od srdca k srdcu”, v ktorom
budeme môcť znovu vytušiť, že “Boh je Bohom ľudského srdca”, ako sa na inom
mieste vyjadril opäť svätý František Saleský. Univerzálnym jazykom, schopným
dotýkať sa ľudského srdca, je nepochybne aj hudba. V rámci celoslovenského
podujatia organizovaným Hudobným centrom v Bratislave pod názvom “Noc hudby”
sme dnes v spolupráci so Slovenským kontrabasovým klubom (pod vedením J.
Krigovského), so seneckým zborom Radosť (pod vedením F. Podolského) a so
seneckým maďarským cirkevným súborom (vedeným R. Kollárikom) zorganizovali
tento dnešný koncert na podporu nášho Oratória svätého Filipa Neriho v Senci.
Práve sviatok Božského Srdca Ježišovho, 1. júla 2011, znamenal historický
začiatok pôsobenia Oratória svätého Filipa Neriho na Slovensku a predstavoval skromný
zrod formačnej Komunity, ktorá sa raz chce stať Kongregáciou Oratória svätého
Filipa Neriho. Dnešný večer chceme využiť na to, aby sme so srdca poďakovali
všetkým našim priateľom a podporovateľom, ktorí stoja pri nás v modlitbe, ktorí
nás ľudsky i duchovne podporujú. Dnešný koncert je venovaný na podporu
Oratória, za čo ďakujeme všetkým účinkujúcim. Otvorme si srdcia, aby sme prežili hlboké
chvíle “od srdca k srdcu”, v ktorom bude prítomný Boh.
Cor ad cor loquitur. Srdce sa prihovára srdcu. Ľudské srdce! Samotný stred našich existencií, kde schovávame našu vlastnú identitu, kde sa skrýva naše najhlbšie ja, ktoré ani my sami dobre nepoznáme, naše pády, naše nádeje, naše túžby i naše sklamania! Prorok Jeremiáš zvolal: „Srdce je klamlivé nado všetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná? Ja, Pán, skúmam myseľ a skúšam srdce.“ (Jer 17, 9-10) “Boh je Bohom ľudského srdca.” Ľudské srdce po ňom túži, často oveľa skôr, než je schopné si to pripustiť. Ako to krásne vyjadril veľký teológ srdca, sv. Augustín: „Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“ (Vyznania, 1, 1, 1) V Augustínových Vyznaniach nachádzame nádherné vyjadrenie tohto nepokoja ľudského srdca, ktoré vo svojej podstate túži vstúpiť do dialógu s Božím Srdcom: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou. Od teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe. Volal si a kričal, tak si prehlušil moju hluchotu. Skvel si sa, žiaril si, tak si zahnal moju slepotu. Šíril si sladkú vôňu a ja som ju vdychoval a túžil po tebe. Ochutnal som, teraz lačniem a smädí ma. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji“ (Vyznania X, 27.38)
----
Na
konci 19. storočia plnom objavov a vedeckého pokroku mladé srdce svätej Terézie
od dieťaťa Ježiša, najväčšej svätej moderných čias, ako ju nazval svätý pápež
Pius X., vyslovuje svoju najintímnejšiu túžbu, túžbu po srdci, ktoré by jej
bolo oporou... Moderný človek nie je tak citlivý na veľké gestá, rétoriku, či
argumenty... Je citlivý na osobný kontakt od srdca k srdcu. Učiteľka
Cirkvi pre naše časy, svätica z Lisieux, napísala jednu báseň venovanú
Božskému Srdcu Ježišovmu. Píše v nej: „Ja túžim po srdci, ktoré nehou planie, ktoré mi bude oporou neustále, ktoré bude vo mne všetko
milovať, ba i moju slabosť... A neopustí ma
nikdy, ani vo dne ani v noci.“ Sv.
Terézia v ďalších veršoch odhaľuje, že najíntimnejšia ľudská túžba po
komunikácii „od srdca k srdcu“ nachádza svoje plné naplnenie v Božom
Srdci: „Nemohla som nájsť to
stvorenie, čo by mi tú lásku dalo a nezomrelo
raz. Treba mi Boha, ktorý príjme moje ľudské bytie, ktorý sa stane mojím bratom a bude schopný trpieť. Jediný mojej lásky hodný Priateľ, ty si ma pochopil... Stal si sa smrteľným a vylial svoju krv, ó najvyššie tajomstvo, aby si moje srdce uchvátil!“
Terézia pozýva k objaveniu Božieho Srdca, ktoré bije v ľudskom
srdci Ježiša Krista, a ktorého nežnosť zostáva, žiaľ, pre mnohých
nepoznaná a nepochopená: „Medzi
svojimi učeníkmi, čo patria jemu, nachádza, žiaľ, málo sŕdc, čo sa mu
odovzdávajú bezvýhradne, čo chápu všetku nežnosť jeho nekonečnej Lásky“. (Ms B
1v) Celý pozemský život kresťana je stále intenzívnejšou komunikáciou
s Božím Srdcom vo viere, nádeji a láske. Vo vzťahu k Ježišovmu srdcu
sa v plnej miere uskutočňuje ono Cor
ad cor (od srdca k srdcu). Vo svojom liste rodnej sestre
Celine píše Terézia odhaľuje jej dôvernú komunikáciu s Božím Srdcom:
„Modli sa k Najsvätejšiemu Srdcu, vieš, že ho nevnímam ako ostatní; myslím
si, že srdce môjho Ženícha patrí iba mne, tak ako moje iba jemu, a prihováram sa mu v samote toho
lahodného od srdca k srdcu, očakávajúc, že ho raz uzriem z tváre do
tváre.“
----
Cor ad cor loquitur. Srdce sa prihovára srdcu. Newman bol presvedčený, že pravá
komunikácia prebieha od srdca k srdcu – a to je viac ako nejaký múdry
rozhovor. V jednej svojej anglikánskej reči napísal: „Výrečnosť
a dôvtip, bystrosť a obratnosť, tieto veci vedú spor dobre
a rýchlo ho šíria, ale ten zomiera spolu s nimi. Nemá žiadnu cestu
v srdciach ľudí a nevydrží dlhšie ako jednu generáciu.“ Pravda hovorí
zo stredu osoby, z jej srdca: „Srdcom vzkrieseným od smrti,
a náklonnosťami upevnenými v nebi, môžeme naozaj a bez pretvárky
svedčiť, že Kristus žije.“ Vo veku internetu nám Newman hovorí, že kedykoľvek
komunikujeme, to, čo hovoríme, musí vychádzať zo srdca, musí byť ovocím
morálneho života žitého v spoločenstve s Kristom. V skutku,
Kristus hovorí k nám z jeho vlastného srdca. Napokon je to Božie
Srdce, ktoré sa k nám prihovára – v modlitbe, v omši, cez Písmo.
Ale aj prostredníctvom veriacich kresťanov a učenia Cirkvi. Ako hovorí
Newman, „keď hovorí Cirkev, ty sám hovoríš“. Cirkev nemá iné srdce ako Srdce
samého Krista.
Vo
svojej vízii univerzity (Idea of university) Newman hovorí o komunikácii „od
srdca k srdcu“ citujúc pritom sv. Františka Saleského: „Výrečnosť svätých
v nadprirodzenom poriadku spočíva vo váhe ich slov. A platí to nielen o
svätých ale o všetkých kresťanských kazateľoch, v miere ich viery a lásky.
... svätý František Saleský hovorí, že „je potrebné byť presvedčený o tom, o
čom chceme presviedčať druhých. Najväčšou obratnosťou je nemať žiadnu
obratnosť. Slová nech sú zapálené, nie zvyšovaním hlasu či gestami, ale
vnútornou náklonnosťou. Nech vychádzajú viac zo srdca ako z úst. Nech by
sme akokoľvek pekne hovorili ústami, predsa je to srdce, ktoré sa prihovára
k srdcu, jazyk iba naráža na ušné bubienky.“ Sv. Augustín sa k tomu
vyjadril už dlho predtým: „Zvuk našich slov naráža na naše uši, učiteľ je vo
vnútri.““ (Idea of university, 3, 1) Newman pripomína, že na takúto komunikáciu
nestačí iba obyčajná sympatia, ktorá je schopná preniesť emóciu alebo pocit
z mysle do mysle. Svätí upozorňujú, že v komunikácii „od srdca
k srdcu“ ide o presvedčenie a o presvedčovanie. „Je nevyhnutné, aby sa pritom
odovzdalo poučenie i pohnutie (necesse est ut doceat et moveat),“ hovorieval
sv. František. Newman ešte
ako mladý profesor venuje jednu zo svojich rečí k oxfordskej univerzite
téme „Osobný vplyv ako prostriedok šírenia pravdy.“ Sv. Ľudovít-Mária Grignion z Montfortu takto
popisuje schopnosť svätých prihovárať sa k srdcu: „A všimnite si, že ich svetlo a ich poznanie, ktoré
im dáva Múdrosť, nie je poznaním suchým, neplodným a neúctivým, ale naopak
poznaním osvecujúcim, pomazaným, účinným a zbožným, ktoré sa dotýka srdca,
uspokojuje ho a osvecuje ducha.“ (porov. Láska Večnej Múdrosti, 93).
---
Svätá
Terézia z Lisieux uvažovala o tajomstve Cirkvi a objavila jej Srdce: „Keď som rozjímala o tajomnom tele Cirkvi,
nespoznávala som sa ani v jednom úde, ktoré spomína svätý Pavol, alebo lepšie,
chcela som sa vidieť vo všetkých. Až v láske som našla os môjho povolania.
Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v
tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že
Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti
údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac
nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a
spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona
obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná. Vtedy som
opojená najväčšou radosťou vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla
svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi
a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem
láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.“ Tá istá Terézia z Lisieux pochopila,
že láska je povolaním pre každého v Cirkvi, je to povolanie
k svätosti. „Láska
zväčšuje srdce,“ napísala.
V Závere Duchovnej
cesty Oratória, ktorá je zhrnutím oratoriánskej špirituality, čítame: “Náš otec
svätý Filip bol nadovšetko duchovným človekom so srdcom, ktoré mu zväčšil
Duch Svätý. V priebehu rokov sa stal čoraz väčšmi premýšľavým, pravým mužom
modlitby. Toto je hlboké tajomstvo, ktoré vysvetľuje jeho identitu. Bez toho
je riziko, že by mohol byť vnímaný povrchne, len ako geniálny vtipkár. Bez
preháňania možno naňho vztiahnuť slová sv. Pavla: „Ale ovocie Ducha je láska,
radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť,
zdržanlivosť..." (Gal 5, 22-23). Jeho pedagogika pochádzala z Ducha, bola
založená na učenlivosti (docibilitas) vnuknutiam Ducha. Srdce sa prihovára
srdcu. Tu nachádzame jeho nekonečnú účinnosť. Prítomnosť Ducha znamená pre
Cirkev všetko. Bez Ducha by sa stala mŕtvymi písmenami, štruktúrou patriacou
minulosti, propagandou bez moci oslobodzovať. Duch Svätý je dušou Cirkvi, robí
ju pulzujúcou komunitou a bratským spoločenstvom, obnovuje ju pred svetom a vo
svete s darom rýdzej mladosti, oslobodzuje ju od strachu z nového a od
zaslepenia tým, čo je módne, robí z nej miesto na rozhovor, miesto úprimnosti
a zodpovednej slobody. Duch z nej robí Cirkev vzkrieseného a živého Krista. Filipiánske
spoločenstvá vo svojej štruktúrnej nenápadnosti sú povolané vyjadrovať v
Cirkvi a vo svete túto „slobodu v pravde", túto radostnú službu „v láske
ku Kristovi". Nech sú malé a skryté, vždy sú a v každom ohľade majú byť
podľa logiky Kráľovstva soľou zeme a kvasom, ktorý umožňuje ľudstvu,
bratom a sestrám, rásť.” (Duchovná cesta, 147-149)
----
K.: Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich
veriacich a zapáľ v nás oheň svojej lásky.
Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené.
Ľ.: A obnovíš tvárnosť zeme.
K.: Modlime sa.
Ľ.: A obnovíš tvárnosť zeme.
K.: Modlime sa.
Večný Bože,
ty osvecuješ srdcia veriacich
svetlom Ducha Svätého;
daj, prosíme,
aby sme v tomto Duchu poznávali, čo je správne,
a vždy sa radovali z jeho útechy a posily.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
ty osvecuješ srdcia veriacich
svetlom Ducha Svätého;
daj, prosíme,
aby sme v tomto Duchu poznávali, čo je správne,
a vždy sa radovali z jeho útechy a posily.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Otčenáš, Zdravas Mária, Sláva Otcu...
